Našla som si chvíľku…pre seba…vzala som do rúk môj „notbuk“ a začítala sa do správ, blogov nielen tu, ale aj na konkurenčných stránkach…
Nič pozitívne, nič, čo by ( asi nielen mňa ) tak správne „nakoplo“ pozitívne myslieť…
Tu článok o tom, že sme získali broz ( teda ak si odmyslím Keňu a Nigériu…) medzi najskorumpovanejšími…veď toto predsa nemôže byť pravda! Toto na Slovensku nie je!
V inom článku preberajú PhDr. Dušana Čaploviča, DrSc, ktorý je síce bývalý historik a archeológ, ale chcem veriť tomu, že počas svojej odbornej praxe získal dostatočné skúsenosti ( viac dvadsaťročná prax na rôznych postoch Archeologického ústavu SAV by mala stačiť, nie? ) k fundovanému vyjadrovaniu sa k stavu školstva a dokonca aktívnej príprave jeho reformy ( čo sa však nedá uprieť, je, alebo bola? externá pedagogická činnosť na FF UK v BA )…
Aj pán doc.JUDr. Fico, CSc. sa vo svojom príspevku snaží uchlácholiť svoje ovečky a presvedčiť ich o neoblomnej viere v konaní správnych skutkov, ktoré jednoznačne povedú k čo najbezbolestnejšiemu prekonaniu krízy a k lepšiemu zajtrajšku a tak…nič nezazlievam, ani sa nesťažujem, veď robí správnu vec, populistické frázy a skreslené alebo neúplné výsledky rôznych štatistík a prieskumov, správne poukladané slovíčka vo vetách predsa používa každý politik aby si získal a udržal svoje ovečky, ktoré mu svojim hlasom zabezpečia svetlú budúcnosť ( čo na tom, že aj na ich úkor )…
Tiež som si prečítala aj blogy svojich kolegov a tiež reakcie na ne. Sto ľudí, sto názorov…a každý máme právo na ten svoj…
Nerozumiem však, prečo na seba útočíme ( našťastie zatiaľ len slovne, v diskusiách, alebo na nešťastie, lebo za písmenkami nie je vidieť naše tváre? ) Veď predsa pri vyjadrovaní nášho názoru sa nemusíme uchyľovať k urážkam a ponižovaniu a …alebo tak je to správne?
Prečo aktívne kritizujeme všetko a všetkých, ale len kým sme schovaní za monitormi, tí odvážnejší kdesi v pohostinských zariadeniach a tí menej odvážni trebárs v kuchyni alebo obývačke svojich domovov…prečo naše názory podčiarkujeme emóciami ale zabúdame na širšie súvislosti, ktoré by mám možno pomohli pochopiť prečo je to tak, ako to je?
Prečo keď príde na „lámanie chleba“ a máme sa nahlas vyjadriť ( trebárs aj na úrade, keď máme pocit, že úradník nekoná správne ) zostaneme ticho? Prečo sa bojíme opýtať sa, keď nám niečo nie je jasné, alebo si myslíme, že to nie je tak, ako nás presviedčajú?
Asi to súvisí s našou históriou…vždy nám ktosi vládol, v rôznych formách…a my sme takmer vždy sklopili zrak a ticho išli ďalej aj keď náš názor bol iný…
Frfleme na všetko a na všetkých a nikto nie je dobrý…len tá moja pravda je pravdou…prepáčte, chcela som napísať, len ten môj názor je správny ( aj Fero, Mišo, Anča, Zuza a Jožo mi pritakajú, kým sedím pri ich stole…)