Stanislava

   Michal má pár mesiacov do odchodu na dôchodok…Je ženatý, má vnúča…

   Po páde režimu sa jeho manželka pokúsila podnikať v maloobchode. Žiaľ, nevyšlo to podľa jej predstáv. Z podnikania vznikli záväzky, ktoré pri ukončení podnikania všetky vyrovnala. Aj za cenu nebankového úveru, ktorým vyplatila podnikateľský dlh. Ten úver vzal na seba Michal. Plnili si dohodnuté zmluvné podmienky riadne a včas. A pri splatení poslednej splátky si mysleli, že je skutočne posledná, veď aj ich splátkový kalendár tak vravel.

   Manželka si našla prácu, dcéra ďalej študovala a zároveň sa chystala vyletieť z rodného hniezda. A tak sa Michal s manželkou rozhodol, že predajú ich spoločný byt vo Veľkom meste a kúpia si malý, starší šikovný domček mimo Veľkého mesta a peniažky, ktoré im takto zvýšia dajú dcére.

   Stalo sa. Michal s manželkou sa stali hrdými starými rodičmi. Z platu, ktorý dostával si odkladal na prilepšenie k dôchodku.

   Jedného dňa išiel Michal na tradičný skromný víkendový nákup. V košíku len tie najnutnejšie kúsky – chlebík, maslo, salám a čokoládka pre vnúča. „Vaša platba bola zamietnutá pre nedostatok finančných prostriedkov na účte“ prebral Michala zo snenia o pohodovom víkende hlas pani z pokladne. „Ako to? Veď včera nám pípla výplata.“ Chvatom a s červeňou na tvári vybral ďalšiu platobnú kartu: „skúste túto“, požiadal pani z pokladne. „Aj tu je transakcia zamietnutá“ počul odpoveď. Našťastie, mal v peňaženke posledných desať EUR, zaplatil nákup a ani nevie ako, vrátil sa do práce. Nerozumel čo sa mohlo stať, okrem výplaty na jednom účte, ktorej existenciu si overil na displeji mobilného telefónu niekoľko krát, nechápal, prečo ani z druhého účtu, na ktorom si šetril peniažky na prilepšenie, tiež nemohol platbu uskutočniť. Zrazu si uvedomil, že výplata síce pípla, ale, áno, je oveľa nižšia ako býva zvyčajne. Včera si to nevšimol.

  Vybehol do učtárne za mzdárkou. „Pán Michal, máte tu exekúciu, museli sme Vám zo mzdy vykonať zrážku.“ Nechápal, neveril, nerozumel…Nikdy nikomu nič nebol dlžný, všetky záväzky si splnil riadne a včas, prácu mal ako jeden z mála už dvadsaťpäť rokov tú istú a keďže sa chystal do dôchodku, bol si overiť aj v Sociálnej aj v zdravotnej poisťovni, či má všetko v poriadku a nie je nič dlžný. Nebol. Všetko bolo v poriadku…Nerozumel, neveril, nechápal…“Pán Michal, asi ste nedostali žiadnu zásielku od exekútora, však?“ začul mzdárku a len zavrtel hlavou, nie, nedostal. Ani oznámenie o uložení zásielky nemá. Po pamäti vyšiel zo dverí učtárne, požiadal šéfa o poldňovú dovolenku a išiel do banky. „Pán Michal, oba účty máte blokované exekútorom.“ počul odpoveď pani v banke. „Ako to, kde, prečo, začo? Nemám ani euro, ako mám zostať bez peňazí na víkend?“ Pani v banke sa len útrpne  pousmiala a zopakovala, že s tým nevie nič robiť. Michal zmobilizoval posledné sily a vypýtal si meno exekútora, ktorý dal príkaz na obstavenie účtov a zrážky zo mzdy. Ešte pár krát síce svoju prosbu zopakoval, ale odpoveď dostal… S malou dušičkou sa vybral priamo do sídla exekútora, veď je piatok…Bol tam, aj pána Michala prijal…Na veľké prekvapenie pána Michala sa dozvedel, že aj zásielku mu posielal, niekoľko krát, čo na tom, že na adresu, na ktorej už takmer desať rokov nebýva? Vo všetkých inštitúciách si pán Michal splnil povinnosť oznámiť zmenu trvalého pobytu. V nebankovke však nie. Tá podľa dokladov v exekučnom spise po čase zistila, že pán Michal je predsa len ešte čosi dlžný, vraj poplatok za poskytnutie úveru nezaplatil. Akože nie? Veď predsa to si odrátali hneď v ten deň, ako úver dostal – dostal presne o poplatok a prvú splátku menej na ruku, tak, ako bolo zmluvne dohodnuté. „Prepáčte, toto ja neriešim, ja mám poverenie vykonať exekúciu, to ste sa mali brániť na súde, ktorý vydal platobný príkaz, mali ste podať odvolanie a brániť sa na súde“ počul odpoveď pána exekútora. Nemohol, nič nedostal, o ničom nevedel, tak, ako nevedel ani o zásielke, ktorú mu exekútor poslal – na starú adresu, roky neplatnú. „Nič sa nedá robiť, musíte to zaplatiť a potom si trebárs podať na súd návrh na náhradu škody.“ počul hlas pána exekútora. Nerozumel, neveril, nechápal – „Prečo si nemôžem vybrať peniaze z účtu, prečo nemôžem použiť platobnú kartu z druhého účtu, keď, ako vidím, dlh je síce takmer štyristo eur, zo mzdy mu strhli presne 403,23 eur, na bežnom účte má cez tisíc eur a na sporiacom účte viac ako 1500 eur?“ opýtal sa Michal pána exekútora. „No, to máte tak, preštudujte si zákon a prepáčte, dnes nemáme úradné hodiny, nemám už na Vás čas“…počul odpoveď. 

   Čím je tento prípad zvláštny? Výnimočný? Ničím, deje sa denno-denne dokonca aj niekoľko krát za deň niekoľkým desiatkam ľudí na našom malom Slovensku.

   Dať si trošku námahy (veď povinný to predsa aj tak zaplatí, tak, ako každý úkon) a zistiť si aktuálny trvalý pobyt z registra obyvateľov? 

   Dodržať zákon, keď sa exekútori tak radi práve ním „oháňajú“ a obstaviť na účte/účtoch len celkovú vymáhanú sumu vrátane poplatkov pre exekútora?

   Nuž, áno, neznalosť zákona…áno, dá sa situáciu riešiť, napríklad dohodnutím splátkového kalendára, podaním námietky voči výkonu exekúcie…

Meno klienta je zmenené.