Stanislava

  Boli sme dohodnuté na tretiu poobede.Môj posledný klient odišiel pol hodinu pred týmto stretnutím a tak som mala chvíľu čas venovať sa administratíve. Ako to už býva, pozabudla som sa pri práci a môj pohľad na hodiny mi oznamoval, že bude pol piatej. Nuž, nie som ani prvá, ani posledná, ktorej klient nedal vedieť, že stretnutie ruší, pre istotu som sa pozrela na mobil, či tam predsa len nie je zmeškaný hovor, pobalila si veci a odchádzam…

  Sedela tíško v kresle na chodbe, zrak upretý niekam veľmi, veľmi ďaleko a vôbec nevnímala ruch vôkol seba. „Pani Simona?“ oslovila som klbko v kresle. „Áno…, prepáčte…, prosím?“ strhla sa a chvíľku trvalo, kým sa zorientovala.

 „Pani Simona, prišli ste ku mne na stretnutie o tretej?“ Odvetila jemným prikývnutím hlavou a zrak uprela do zeme. Pozvala som ju ďalej, ponúkla kávu, naliala minerálku a čakala som čo bude ďalej. Dala som jej chvíľočku, aby sa usadila, upila si z minerálky, vďačne prijala šálku kávy a začala rozprávať svoj príbeh.

  Je rozvedená už viac ako desať rokov. Už pred rozvodom a počas konania s manželom nežila. Nedalo sa, bývalý nemal záujem o prácu, ani o rodinu. Musela to riešiť. Po rozvode, až keď mala pečiatku „právoplatné“ si vydýchla, našla podnájom a prácu v inom meste, začala nový život. Začala opäť od nuly. Až po viac ako roku riešila vydaním exekučného príkazu platby výživného od bývalého manžela na ich dve deti. Chvíľku, asi pol roka to fungovalo, potom jej jeho zamestnávateľ, ktorý platby poukazoval, oznámil, že bývalý ukončil pracovný pomer dohodou a teda, že už nie je ich zamestnancom. Vzdychla si a žila ďalej. Život a práca sa stabilizovali, aj keď na minimálnej mzde a nejakej tej korunke pri sezónnych prácach to dokázali zvládnuť. Žiaden luxus, nové veci, ale žili.

   Po takmer štyroch rokoch od rozvodu, tak, ako každý iný mesiac išla po výplate na väčší nákup. Pri pokladni ju oblial pot, vraj, „transakcia zamietnutá, nemáte dostatok prostriedkov na účte“…Nechápala, veď o takomto čase vždy už bola výplata na účte. Ráno išla na rovno na mzdové opýtať sa, čo sa deje…Mzdárka jej vysvetlila, že exekútor jej obstavil mzdu a oni ju nesmú vyplatiť viac, ako im zákon povoľuje, ale nepostihnuteľnú časť jej poslali riadne na účet. Po smene sa zastavila v banke, kde jej oznámili, že účet má blokovaný exekútorom, vraj jej predsa musela prísť pošta. Nechápala, nič jej neprišlo, ani oznámenie nemala v schránke a navyše, poštárka je suseda, tak tá by predsa…Nie, nič neprišlo, bola odpoveď poštárky. Začala pátranie. Mzdárka jej prezradila meno a sídlo exekúra, vzala si dovolenku a išla priamo do veľkého mesta.

   „Žiaľ, je nám to ľúto, my s tým nič neurobíme, my sme dostali poverenie zo súdu a súd, aj my sme Vám posielali zásielky, ktoré ste si nepreberala.“ Štandardná odpoveď povereného pracovníka exekútorského úradu. Namietala, že ihneď po rozvode, takmer pred štyrmi rokmi odišla do iného mesta, kde si aj riadne nahlásila trvalý pobyt so súhlasom pani domácej a ukazovala občianku, kde to bolo aj s dátumom „čierne na bielom“. „Viete pani, súd, ani my, nie sme povinní skúmať Váš pobyt. Rozhodnutia sú právoplatné, my len vykonávame poverenie, nie je už možné odvolanie. Na otázku, čo je predmetom exekúcie jej po dlhých rečiach odpovedali, že sa jedná o úver. Úver si však nebrala, nikto by jej ho predsa pri dvoch deťoch a jej príjme ani nedal a musela by predsa o tom niečo vedieť. Nestratila doklady, nikomu cudziemu neposkytovala osobné údaje…nechápala…nakoniec sa nad ňou úradník „zľutoval“ a nazrel do spisu – vraj, úver je z tej a tej banky a bola zaplatená len jedna splátka, celkový dlh vrátane trov exekútora jej vyrazil dych. Zmätená odišla a ani nevie ako, prišla domov. Domácej oznámila aký má problém a tá jej znížila o polovicu platby za nájom, dobrá duša.

   Pár mesiacov sa snažila, našla si ďalšiu brigádu, domáca jej pomáhala s deťmi keď prišla ďalšia rana. Zamestnávateľ jej oznámil, že prišli ďalšie dva exekučné príkazy, každý od iného exekútora. A ešte mala pochopiť, že ich náklady na spracovanie miezd a účtovníctva takého príkazy zaťažujú, že by bolo fajn, keby ich pochopila, že oni ju chápu, ale, nedá sa, ak bude súhlasiť s výpoveďou, dajú jej mzdu za mesiac navyše. Nezmohla sa na nič, podpísala, zbalila sa a išla domov. Samozrejme, aj domáca jej s ľútosťou oznámila, že ona jej už viac odpustiť nemôže, že má len dôchodok a že by jej samej nič nezostalo. Zbalili si veci aj s deťmi a na pár dní ich prichýlila kamarátka a teraz už bývalá kolegyňa.

   Za pár dní si našla novú prácu, ale nevydržala v nej viac, ako mesiac…nie preto, že by sa jej práca nepáčila, ale preto, že zamestnávateľ nemohol z kapacitných dôvodov tú časť mzdy, na ktorú mala nárok poukazovať v hotovosti a tiež, že ich zavalili exekútori svojimi požiadavkami, tak nech sa nehnevá. Jej kamarátka medzi tým vytelefonovala čo sa vlastne deje. Dohodla stretnutie s exekútorom, ktorý jej ochotne povedal, že exekúcia je za úver, ktorý si vzal jej manžel a keďže v čase, keď úver bral bola ešte jeho manželkou, je za splácanie úveru zodpovedná aj ona. Jej manželovi nemajú čo vziať – nepracuje, trvalý pobyt má na obci, účty v bankách obstavené, nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok a tak sa veriteľ poobzeral a našiel ju. Súd poštu doručoval na poslednú známu adresu – adresu, ktorá bola v žiadosti o úver. Poštu nepreberala a tak to prišlo k nim. Oni si len robia svoju prácu. Keďže už má exekúcie, môže uzavrieť splátkový kalendár a ten, keď bude dodržiavať, on jej účet ani mzdu blokovať nebude. Podpísala. Tento príbeh, až na súhlas so splátkovým kalendárom sa opakoval aj u tých dvoch ostatných exekútorov. Celková vymáhaná čiastka ďaleko prevyšovala jej možnosti. A ostatní dvaja exekútori neboli dohode o splátkovom kalendári prístupní – vraj splácanie po desať eur im nič nerieši.

   Toto sa stalo pred necelými šiestimi rokmi. Dnes má deti našťastie dospelé, aj keď ešte študujú na stredných školách, majú brigády – tie ich živia.    Simona však nevie ako ďalej – tým, že má blokovaný účet a zo skúseností vie, že keď by aj zamestnávateľovi zamlčala jej problém, ešte v skúšobnej dobe si ju nájdu cez sociálnu poisťovňu…ak aj na pracovnom pohovore svoj problém spomenie, už sa jej neozvú. Keďže banka, v ktorej mala vedený účet viedla voči nej pohľadávku za vedenie účtu, toto tiež neskôr prevzal exekútor…a tiež si poštu neprevzala z jednoduchého dôvodu – bývalá pani domáca jej trvalý pobyt zrušila potom, čo si jedného dňa istý pán exekútor pooblepoval nálepkami jej majetok – vraj ho nezaujímalo, že ona tam nebýva, že tam nemá žiadne svoje veci, že trvalý pobyt je len formálny, aby zo Simony a jej detí neboli bezdomovci – nepomohlo, starenka sa do dnes súdi o svoj majetok, nemá však všetky doklady, ktoré by skutočne preukazovali, že majetok je jej a nie pani Simony…

   Nemôže si dovoliť osobný bankrot – nemá prostriedky na úhradu exekučných titulov a nieto na právne zastúpenie a aj keby – nespĺňa podmienky preto, aby súd povolil osobný bankrot…Sama je dlžná viacerým ubytovniam, z ktorých musela odísť pre neplatenie nájmu keď jej nezostalo po úhradách exekútorom na nájom. Exekútorov nezaujímajú predchádzajúce exekúcie, každý rieši len tú svoju. Splátkový kalendár už ani nežiada, vie, že nedokáže splniť podmienky…stále menej ľudí je ochotných dať jej prácu za odplatu – boja sa…

   Tento kolotoč sa nedá zastaviť…točí sa stále viac a viac a rýchlejšie…nad vodou ju držia len jej dve deti, ktoré by mala živiť ona a nie naopak. Nemá strechu nad hlavou, ju na internáte neprichýlia. Prespáva u kamarátok, známych, v lete kde sa dá. Obrátila sa o pomoc aj na rôzne organizácie, nikto jej nevie pomôcť…

   Tentokrát som zostala ticho ja…nevedela som nájsť slová…Tichúčko vstala, vraj ani sama nevie, prečo vlastne za mnou prišla. Kamarátka jej poradila, možno vraj budem vedieť pomôcť…

    Rada by som, avšak niektorí exekútori si so mnou ani len pozdrav nevymenili, vraj, nie som účastník, tak sa nemajú o čom so mnou baviť…spolu sme našli dobrého človiečika, ktorý predsa len ten trvalý pobyt Simone u seba dal a veru, zásielka nedala na seba dlho čakať – trvalo to presne päť mesiacov, samozrejme, odvolať sa nedá, je to právoplatné, podmienky Simony ich nezaujímajú, vraj je zamestnaná (tak sme zistili, že posledný zamestnávateľ ju zabudol odhlásiť z poistného), jediné, čo jej môžu poradiť je, že nech pošle žiadosť o splátkový kalendár, ale že pri piatich eurách jej s tým určite súhlasiť nemôžu, ale zatiaľ nech vkladá na účet exekútora, nech exekútor vidí, že má Simona snahu platiť…že sú dnes už „x-tý“ v poradí ich nezaujíma…ak sa Simona rozhodne vkladať na účet aj tomuto exekútorovi, bude musieť ubrať inému, tým však poruší podmienky…naviac zo všetkého sa však bojí, aby nevtrhli do bytu, kde má skutočne len „administratívny“ aby si mohla preberať poštu…S každým sa snaží komunikovať, neskrýva sa, nemykne len plecom so slovami, že jej aj tak nemajú čo vziať…už nevládze, nevie, ako z toho von, nevie, ako sa brániť, nevie ako ďalej…

   Nie vlastnou vinou sa dostala za okraj spoločnosti, za okraj chudoby, dnes má, žiaľ, už aj vlastné dlhy, nie len tie, ktoré kým nenadobudol rozsudok o rozvode právoplatnosť jej narobil bývalý manžel…vždy si plnila ohlasovaciu povinnosť, nemohla osobne o zmene adresy informovať banky, inštitúcie, súdy – napriek tomu, dnes má problém a jej bývalý manžel? Nikto o ňom už dlhé roky nikto nevie, ani sociálka, ani zdravotné poisťovne, ani bývalí kamaráti, kolegovia, rodina…Nekomunikuje so súdmi, exekútormi…Simona sa neskrýva, problému sa postavila čelom a snaží sa ho riešiť v rámci svojich možností, ktoré sú už vyčerpané…

Meno klienta je zmenené.